ZÁPAD SLNKA
Vždy, keď počúvam večer,
ako slnko zapadá.
Hľadím sama do duše,
keď zrazu hviezda padá.
Vtedy chcem si niečo želať,
niečo priať si len,
aby dobrá chvíľa mohla trvať
aj ďalší hviezdny deň.
Vždy myslím na to,
prečo človek taký je,
prečo iného zradí,
a stopy v duši prikryje?
(Tomu druhému zostal smútok,
žiaľ a pokánie.
No ten, čo zradil zas príde
a aj ten smútok zaženie.)
Ja stále verím a verím,
že ľudia nie sú a nebudú zvery ,
ale človek len človekom zostane.
A potom duša zostarne?
Komentáre
:))
reakcia?
nie to daky Boh.
Kraca sice vlastnym smerom,
no nehladi za roh.
Pada hoc na rovnej ceste,
naivny je, citovy.
Nevydrzi na jednom mieste,
samota ho zaboli.
Napriek tomu druhych tyra,
ublizuje kde sa da.
Tvrdi, ze vraj nie je zviera,
podoba sa na hada.
a predsa