Prázdna
Len svetlo nočných hviezd
do okien mi bije
po zvláštnom výraze tvojich „gest“
tancujem vo víre desivej elégie.
Mŕtva je holubica nesúca zelenú ratolesť...
Tichý vrah radosti do hlbín preniká
- ten večný, tichý trest
čo drtí jak výčitka vinníka.
Žiaľ, čo spaľuje na popol
keď prší v bolesťou znavenej duši
ten posledný vzlyk, ktorý ma premohol
len hrdlo zovrie a pomaly ma dusí.
Nemilosrdné hučanie lávy
čo z očí v potokoch sĺz sa rinie
v zúfalstve zavitej hlavy
prázdna pomaličky hyniem.
Preukrutné poznanie, čo z putovania mám
s priehľadným osudom vyrytým na čelo
aj láva žeravá na skalu nakoniec sa mení
aj slnko pohltí raz hustá tma.
Potácam sa svetom zašlých krás
so zvädnutým vytrhnutým kvetom
srdce pokryté nespočtom prihlbokých brázd
necítim nič, moje telo schladil mráz.
Komentáre